Povedala by som, že piatok je najúžasnejší deň na svete. Za prvé: po piatku nasledujú dva dni nerušeného pokoja bez bľabotajúcivh španielskych lektorov, ktorí sa silou-mocou snažia nasúkať mi do hlavy informácie o šípkach, červíkoch alebo tvorení viet v budúcom čase, ktorý je vlastne čas minulý. Za druhé: rodičia ma pokiaľ ide o piatok 5.5.2006 zázračne pustili do Pekárne. Nie piecť rožky, ale tancovať. A za tretie: ten pocit únavy, ktorý nastane potom, je neopísateľný.
Začalo to skvelo, preto ma premkla myšlienka, že dnes to určite nevypáli dobre. Stáva sa mi to vždy - raz je všetko v najlepšom poriadku a potom sa to zo sekundy na sekundu zvrtne. Stačí sa pozrieť do očí Pánovi Dokonale-skvelému a zrazu prestanem myslieť na to, že som pred hodinou povedala Naty a Katke, že mi na ňom nezáleží ani najmenej. Aj keď je pravda, že keď som to vravela, bola som o tom na 99% presvedčená. No stále tam niekde viazlo to jedno percento... Možno to bolo tými tromi pizza rožkami, ktoré nám dali tety predavačky ako anjeli uprosted noci v malom obchodíku na stanici za cenu jedného (každej). Možno to bolo tým, že som na diskotéke nebola vyše mesiaca. Možno... Proste som mala pocit, že tento deň mi nepokazí ani to, že sa tam zjavil človek, ktorého som nikdy neprestala milovať, aj keď mi to navrávala každá jedna bunka môjho dymom začmudeného mozgu.
V ústach som stále mala sladkastú chuť Marsu, ktorý mi kúpila sestra ako darček na rozlúčku. Pripadala som si ako keby odchádzam niekam za oceán, a to som len nasadla do autobusu zažiť najúžasnejší, no zároveň najdeprimujúcejší deň v živote. Hneď ako som dostala razítko na ruku, vbehla som dnu a pozorne som sa rozhliadla - naposledy som tu bola vo februári, no pripadalo mi to ako večnosť. Basy z reprákov mi duneli v žalúdku a pizzarožky volali o záchranu. Obzrela som sa, kedy príde Katka s Naty, samozrejme, nenechali na seba dlho čakať. Sadli sme si na naše obvyklé miesto a Katka mi oznámila: "Kaji, je tu, vieš on..." Nevnímala som, proste som zažívala pocit dokonalej radosti už len pre to, že môžem do piatej tancovať a nejaký krásavec v kockovanej košieľke mi ju predsa nepokazí... Koniec koncov, som z toho vonku, takže také niečo nehrozí...
Lenže aj napriek tomu sa pomaly ale isto dostavil ten pocit, ktorý som naposledy zažívala vo februári, keď sa na neho lepila kráska čo vyzerá ako Britney Spears ešte pred pôrodom a ja som sa bezmocne prizerala... Hral James Blunt a pesnička You´re beautiful mi pripomínala, že som len škaredé káčatko, ktoré je odsúdené na to, aby sa nejaká krásna labuť s veľkými krídlami zmocnila jeho lásky. No vtedy som sa z toho dostala a myslela som si, že všetko bude len lepšie. Škoda, že sa veci až veľmi rýchlo menia. Táto láska (teda, ak to nie je len túžba po nedosiahnuteľnom) je ako pavučina - dá sa do nej veľmi ľahko chytiť, ťažko sa z nej dostať a ak sa to náhodou podarí, zostane to na mne dlho nalepené. "Neznášam pavučiny, lebo mi ťa pripomínajú..." Keby to niekomu poviem, asi by sa urazil, no pavučina naozaj pripomína môj a jeho vzťah (môj a jeho vzťah? lepšie povedané, môj vzťah k nemu). No a ten pavučinový pocit sa vrátil, lebo keď som si konečne uvedomila, že je všetko v najlepšom poriadku, odišiel. A ja som si myslela, teda, bola som presvedčená o tom, že to so mnou nič nespraví. A spravilo, pretože len čo som sa asi po dvadsiaty piatykrát obzrela, kde sa nachádza, Katka mi so súcitom v hlase oznámila, že už odišiel... Akoby vedela, na čo myslím a pritom som to nikomu nepovedala. Pripadala som si ako slaboch, ktorý sa nedokáže zmieriť so skutočnosťou. Pozerala som sa na ľudí, ktorí majú niekoho pri sebe (niekedy ani nevedia koho, proste si užívajú piatok) a napadlo mi, že to len ja mám takú smolu, že ma nikto nemá rád.
Chytila ma melancholická, skoro až depresívna nálada. Púšťali skvelé pesničky, no nemala som chuť ísť sa vyblázniť. Ten, kto nevidel do môjho vnútra by si povedal: "No, tá by mala ísť vyspať to, čo do seba naliala..." Zrazu sa mi chcelo ísť preč, aj keď všetci moji kamaráti boli dnu a ja som vedela, že vlak domov mi pôjde až o pol piatej. Nedokázala som zostať tam a so skleným pohľadom pozerať na miesto, kde som ho videla naposledy. No ani som sa nenazdala a po pleci ma poklepkal ujo, ktorý ma vytrhol z premýšľania a oznámil mi: "Počuj, za chvíľku zatvárame..." Aj ma to potešilo, no zároveň som vedela, že sa sem dostanem najbližšie za ďalšie dva mesiace.
Sedela som vo vlaku a pozerala na oblohu, ako sa postupne rozjasňuje a nad vrcholkami kopcov sa pomaly z celkom tmavej modrej stáva modrožltá. Videla som ako v búdke nástupišťa sedia Naty a Katka a čakajú na autobus, ktorý mal prísť o hodinu. Svetlá na stanici sa akoby bili so slnkom, ktoré sa predieralo pomedzi Tribeč. No žiarivé lampy mali prevahu, takisto ako všetky tie krásne dievčatá, za ktorými sa otáča on. Možno raz, ak prejde nejaký ten čas, tak ako slnko spoza kopcov raz vyjde aj to moje slniečko a štrbavo sa na niekoho usmeje. Snáď mi ten niekto, ten princ, na ktorého čakám, úsmev opätuje a ja už nebudem nešťastne sedieť vo vlaku a rozmýšľať nad tým, aké je nefér, že Boh nerozdáva krásu a dokonalosť rovnomerne.
Z vlaku som vystúpila za úplného svetla a po preskákaní koľajníc som zacítila čerstvý ranný vzduch, ktorý mi ovial tvár a nad hlavou mi preletel oneskorený netopier, ktorý asi tak ako ja celú noc nerobil to čo mal a teraz sa rozhodol, že by sa mal začať venovať tomu čomu sa venovať má a nelietať privysoko. Určite zistil, že pád je potom tvrdý a bolestivý... Rozhodla som sa, že budem ako ten netopier - budem sa vyhýbať pavučinám, nebudem lietať privysoko. Nebudem myslieť na to, ako veľmi ho potrebujem a budem čakať, kým to odíde tak ako to prišlo. Keby to má trvať aj ďalší rok, už mi je to jedno...
